Bono sa ku mne dostal ako cca. 3-4 mesačné bábo, najdúšik z ulice, ktorého som pôvodne prichýlila len dočasne. V práci som jedného dňa náhodou šla okolo kolegu, ktorý ťažko presviedčal inú kolegyňu aby si mačiatko vzala k sebe. V tom sa kolegyňa otočila smerom ku mne so slovami: "Janka, nechceš mačičku?" Janka ale nechcela. A už tobôž nie, keď sa dozvedela, že sa jedná o čierneho jedinca… Kolega začal historku o tom, ako jeho skoro manželka bola venčiť psy, ktoré sa podvečer rozštekali na krík, spoza ktorého vyšla asertívna čierna cica s (citujem citát): "prrrrrr" a začala sa obtierať o dvoch "zúrivých" Jackov Russelov… Tak si slečna (budúca pani) mačiatko vzala domov. Keď však dotyčný dvojnožec AKA kolega spomenul, že jeho nastávajúca je silne alergická a mohla by dostať anafilaktický šok, zľutovala som sa nad ňou asi viac, ako nad úbohým štvornohým bezdomovcom. A tak som privolila… Veď to bolo len dočasne…
Kolega ma odviezol aj s mojim novým spolubývajúcim ku mne domov, pribalil aj mačací piesoček, krabičku namiesto mačacieho záchodíka a nejaké kapsičky pre malého cicmena. Hneď ráno som nabehla do miestneho chovproduktu a nakúpila dočasnú výbavičku: záchodík,piesoček, granulky, hračku… Mištičky sme mali doma, aj ležadielko. A kedy som zistila, že cica je vlastne cicmen? Asi po 3-4 dňoch, keď prvý krát to chlpaté čudo judo zdvihlo chvost :-) Malý čierny krásavec bol veľmi ubojaný a prvé tri dni som ho skoro vôbec nevidela. Bol taký vyhladovaný, že keď som mu prvý krát nasypala do misky granule, žral, žral, žral a nevedel prestať. Z 1,6 kg, ktoré mal keď sme boli na veterine prvý krát sa vypapal na krásnych 2,5 kg o presne týždeň neskôr. Teraz má statočných 6,6 kg a je to krásny, upradený a inteligentný parťák s prenádherne lesklou srsťou.
Duffy mala 15.8. 2 roky. Tá sa ku mne dostala predminulé leto cez babenky, ktoré pracujú s SOS mačky. Tiež ako dočaska :-) Depozity boli plné… Tak mi ako potencionálnej dočaske dali číslo na chalana, ktorý našiel pri Hornáde mačence a nevedel čo s nimi. Podľa nich mali asi 4 týždne (takže by mali sami papať)… Ja som po telefonáte s ním nabehla na miesto stretnutia v plnej zbroji s veľkou prenoskou. O chvíľu došiel chalan s “ľadvinkou”, palcom a ukazovákom pravej ruky z nej vytiahol akéhosi potkaníka... Malé, umňaukané, bezzubé klbko s čerstvo otvorenými modrými očkami...(vtedy som zistila, že Duffuškiných 3 súrodencov chalan už rozdal babám na sídlisku a ostala mu len 1 čierna mačicka, ktorú nikto nechcel).
Pani veterinárka nás ubezpečila, že máme maximálne 2 týždne a musíme papať mliečko každých pár hodín, masírovať bruško a pomáhať pri cikaní a kakaní. Vmestili sme sa do 1 dlane dospelého človeka a vážili sme 15 dkg... Mini cica plakala dva dni a dve noci a ja som ju prosila o zľutovanie. Podľa toho dostala meno. Kto pozná text piesne MERCY of Waleskej speváčky DUFFY, ten pochopí prečo :-) Vzala som si v práci pár týždňov dovolenky a tak sme každé dve hodiny kojili, masírovali, cikali a kakali... Nie vždy v tomto poradí :-)
Dá sa povedať, že sa moji maznáčikovia stali mojim znakom. Kamaráti a rodina (dokonca v konečnom dôsledku aj ja sama) mi začali kupovať a vyrábať veci s vyobrazením čiernych šeliem domácich. Mám rohož s dvomi čiernymi cicami, dáždnik s čiernym panterom, čajník so šálkou a podšálkou s 2 pumami, 2 čierne odparovače na radiátoroch (nie som si istá či je tento terminus technikus správny), tričká, náušnice s náhrdelníkom, ručne maľovanú tašku a s dvomi čiernymi mačkovitými izbovými šelmičkami, ktoré sa nápadne podobajú na tie moje.
Po skoro 5 rokoch v spoločnosti čiernych mačiek Vás môžem uistiť, že keď Vám čierna mačka prebehne cez cestu znamená to len, že sa chce dostať na druhú stranu :-)
A aj to, že čierne mačky Vám neukradnú dušu, iba srdce…